Udržateľnosť znamená byť skromnejší, hovoria manželia Viktor a Adela Vinczeovci. Pokiaľ vás zaujíma ich zodpovedný prístup k planéte, prečítajte si s nimi celý rozhovor nižšie.
Čo pre vás znamená pojem udržateľnosť v kontexte životného prostredia?
Adela Vinczeová: V prvom rade by som povedala, že na tej ceste stále som. Stále niečo pribúda, občas v niečom poľavím. Pre mňa udržateľnosť znamená v prvom rade uskromnenie sa. Do štádia, v ktorom sa naša planéta nachádza, sme sa v podstate dostali narastajúcim luxusom a konzumom.
Ďalej pre mňa udržateľnosť znamená viac sa cítiť ako súčasť väčšieho celku, v ktorom nám prestávajú byť ľahostajné veci, ktoré sa zdajú vzdialené alebo s nami ešte nie priamo súvisiace.
Udržateľnosť je spôsob myslenia, ktorý sa potom prenáša aj do našich politických rozhodnutí, lebo tie najdôležitejšie zmeny v ochrane životného prostredia sa dejú na najvyššej politickej úrovni.
Na akú svoju aktivitu, jednorazovú či dlhodobú, ste najviac hrdý v zmysle jej prínosu pre spoločnosť, prírodu…
Viktor Vincze: Hrdý veľmi nie som na nič, lebo aj to málo, čo robíme, považujem za samozrejmosť. Ale asi by som to skôr vymenoval. Napriek tomu, že sme s manželkou obaja veľmi rozlietaní, vzdali sme sa jedného auta, naučili sme sa využívať spoje a chodiť viac pešo.
Na našej terase zbierame dažďovú vodu, lebo jej odkanalizovanie považujeme za veľké mrhanie aj súčasť klimatického problému.
Triedime odpad, snažíme sa ho hlavne neprodukovať. To znamená, že nenakupujeme veci z rozmaru a dosť striktne odmietame dary a reklamné predmety. Nie každý to chápe.
Skrátka, mať každú chvíľu niečo nové nepovažujeme za cool. Ak si kupujeme oblečenie, tak od domácich výrobcov alebo z druhej ruky.
Doma kompostujeme, obmedzujeme konzumáciu mäsa, nosíme si svoje fľaše na vodu. Aj keď občas to, hlavne v pandemickom období, z hygienických dôvodov najmä na televíznom pľaci vyzerá kadejako.
Niekto je ochotný zriecť sa všetkého pohodlia, ktoré moderný svet ponúka, opačným extrémom je absolútna ignorácia. Prečo ste na škále medzi týmito extrémami zvolili práve tú mieru, ktorú žijete?
Viktor Vincze: Lebo každý môže robiť len toľko, koľko mu jeho úroveň vedomia dovoľuje. Nikto neprekročí svoj tieň. Čiže aj tá moja miera je veľmi relatívna. Možno jedného dňa pochopím kopec ďalších vecí a kontextov v šetrení životného prostredia. Ale to musí nastať prirodzene.
A ignorácia často súvisí s ignoráciou seba. Keď ľudia vôbec nie sú v kontakte so sebou, často sa to premieta aj do vonkajšieho prejavu všeobecnej ingnorácie. Inými slovami – každý robí najlepšie, ako vie.
Stretli ste sa s paradoxom, keď extrémne snahy motivovať ľudí k ekologickému správaniu ich, naopak, odradzujú aj od bežných, dovtedy aplikovaných ekonávykov?
Adela Vinczeová: Každý veľký tlak spôsobuje protitlak. Aj ja občas vynadám kolegom, ktorí si počas porady objednávajú desiaty pár tenisiek len preto, že sú trendy. A pritom by im jeden-dva páry mali stačiť. Nechápavo na mňa pozerajú.
Občas nejaký kopanec do zadku môže daného človeka prebrať, ale ako celkový koncept to nefunguje. Ideálny je vzor, ísť príkladom a hovoriť o veciach zrozumiteľne a v dobrej vnútornej energii.
K akému pohľadu na budúcnosť tejto planéty sa najviac približuje ten váš?
Adela Vinczeová: Nemám pohľad na budúcnosť planéty. Nemám ani predstavu, ako to bude. Ale už táto pandémia nás tlačí k nejakej inej podstate a neviem, či ju vnímame. Nemáme s manželom deti, takže nás budúcnosť planéty môže osobne trochu menej trápiť.
Občas sa naozaj čudujem, že mnohým rodičom vážnosť situácie nedochádza. No aj tak sa všetko udeje v nejakej prírodnej dokonalosti a ak súčasťou toho bude koniec ľudstva, tak to bude aj tak len jeden z ďalších zanedbateľných momentov histórie nášho vesmíru. Tento postoj mi však vnútorne nedovoľuje správať sa nezodpovedne.