Home » Venované rodičom » MALA SOM POCIT, ŽE NA OPERÁCIU VEDIE PEŤKA MŇA
Venované rodičom

MALA SOM POCIT, ŽE NA OPERÁCIU VEDIE PEŤKA MŇA

V spolupráci s:
V spolupráci s:

Deväťročná Peťka, ktorú stretla zdravotná klaunka z Červeného nosa Ria Benkovská alias doktorka Cica Hopsalková, čakala v to dopoludnie na operáciu sama bez rodičov. Cice Hopsalkovej sa vďaka jej klaunskému umeniu a gumovému prasiatku Mišovi podarilo prekonať jej urputný strach, rozptýliť a rozveseliť ju. Avšak len do chvíle, keď už prišiel čas odchodu na sálu.

Pred obedom zvoní telefón. Deväťročná Peťka ide na sálu. V dobrej nálade sa so sestričkou po ňu vyberieme. Keď nás zbadá, úsmev zmizne, kŕčovito sa chytí postele, akoby tušila, že už je čas. „Nieee,“ kričí Peťka, „ja nechcem ísť na operáciu!“ Opäť má tie veľké vystrašené oči plné sĺz a postieľku drží tak, akoby to bolo záchranné koleso.

klauni z červeného nosa
Profesionálni zdravotní klauni z Červeného nosa sú známi hlavne pravidelnými návštevami na detských oddeleniach nemocníc po celom Slovensku. Ich cieľom je deti zabaviť a zmeniť atmosféru na izbe, aby na chvíľu zabudli na chorobu a nemocničné prostredie.
Ilustračné foto, autor: Mária Mühl

Nečakaná zmena v Peťkinom správaní ma prekvapí. V hlave mi beží tisíc myšlienok… Musím niečo urobiť! Napokon vytiahnem gumové prasiatko Miša a obaja sa chytíme postele. „My tu nechceme byť bez Peťky!“ Mišo začne kvíkať. „Peťka, Peťka, čo mám robiť?“ tvárim sa bezmocne. „Mišo chce byť s tebou,“ hovorím Peťke, jednou rukou sa stále držím postele a v druhej mi kvíka gumové prasiatko. Peťka hlasno smrkne, uprie na mňa veľké smutné očiská, pustí sa postele a chvejúcim sa hláskom povie: „Tak mi ho daj, odnesiem ho na operáciu.”


Kráčame potichu. Sestrička, Peťka s pohľadom upretým do zeme a ja, plná emócií a otázok, ako tomuto dievčatku pomôcť alebo aspoň spríjemniť túto ťažkú chvíľu. Chodba, ktorá má zopár metrov, sa zdá nekonečná. Blížime sa k vchodu na oddelenie, keď zrazu v dlani zacítim letmý dotyk. Najprv som si pomyslela, že mi tam pristál motýľ. Pozriem si do dlane a nájdem malú Peťkinu rúčku. Veľké modré oči sú síce plné sĺz, ale už v nich nie je strach. Vidím odhodlanie a veľký otáznik.

Priznám sa, že ma to veľmi dojalo, veď doktorka Cica je tiež len človek. Mala som pocit, že na operáciu vedie Peťka mňa. Pevne sa držíme a prichádzame k služobnému výťahu. Tam sa Peťka nechtiac oprie gumovým prasiatkom o sestričku a Mišo zakvíka. Všetky tri vybuchneme do smiechu. Je to správne načasované. Jedno kvíknutie gumového prasiatka prelamuje ticho a hustú atmosféru. Zrazu je všetko ako predtým. Peťka sa konečne usmieva.

(Úryvok je z príbehu Kvík od Márie Benkovskej,
spoluatorky knihy zdravotných klaunov Na zázraky máme nos.)


Prečítajte si tiež: MAMA, OCO, JA CHCEM PSÍKA, KRÁLIKA, ŠKREČKA…

Next article