Profesionálna slovenská tenistka Anna Karolína Schmiedlová nám v rozhovore porozprávala o prínosoch aj úskaliach, ktoré jej tenis priniesol do života.
ANNA KAROLÍNA SCHMIEDLOVÁ
profesionálna tenistka
Chceli ste byť tenistkou už od mala, alebo ste mali aj iné sny? Ak áno, aké?
Nemôžem povedať, že som od malička chcela byť len tenistkou. Chcela som ísť na medicínu, keď som bola tínedžerka. Dobre som sa učila a škola ma bavila. Chodila som ako dieťa na výtvarnú a doteraz mám rada umenie. Mám veľa záľub. Môj vzťah k tenisu nie je čiernobiely, mám často pochybnosti, ale cítim, že v tejto sfére môžem byt užitočná. To bolo pre mňa dôležité, ujasniť si, že v športe viem byť užitočná. A tenis zo mňa vytvoril osobnosť, samostatnú a odolnú, akou som dnes, za to som vďačná.
Ako vyzerá deň vrcholovej športovkyne?
Nemám dva dni za rok rovnaké. Záleží na tom, či som doma alebo na turnaji v zahraničí. Či mám v daný deň zápas, tréningy alebo oddych. Sezóna trvá celý rok. Je to ohromné množstvo cestovania. Väčšinou mám tak dva-tri dni na to, aby som si zvykla na nový kontinent, povrch či iné lopty. Myslím, že pri tenise sa nedá plánovať dopredu a človek sa musí naučiť rýchlo sa prispôsobiť. To je asi jedna z najdôležitejších vecí, ktoré mi dopredu nikto nepovedal. Nikdy nebude všetko perfektné, musím skúsiť čo najlepšie využiť to, čo môžem, v konkrétny deň.
Aká je pre vás momentálna méta, ktorú chcete dosiahnuť pre tento rok?
Chcela by som sa priblížiť k top 50 v rebríčku, možno sa dostať na olympiádu na budúci rok.
Zažili ste nejakú náročnú výzvu v doterajšej kariére? Ako ste si s ňou poradili?
Boli ťažšie obdobia a výzvy. Aj na kurte som mala obdobie, keď som mesiace nevedela vyhrať zápas. Aj psychicky som mala ťažšie mesiace, keď mi aj bežný život pripadal ťažko zvládnuteľný, nieto súťažiť na turnajoch. Ale každá skúsenosť, ktorou som si prešla, ma naučila viac empatie, viem sa viac vcítiť do niektorých situácií a pocitov, či tenisových alebo niektorých osobných. Snažím sa skôr poučiť. Ťažšie dni len zvládnuť, udržať sa na znesiteľnej hranici, v tie lepšie na niečom pracovať, tvoriť, zlepšiť sa, tešiť sa. Každý týždeň sa musím rýchlo vysporiadať s prehrou na kurte. Nie je to ľahké na psychiku. Naučilo ma to veľkej pokore. Človek si musí zapamätať, že to je len práca. Neurčuje to hodnotu človeka. Či vyhrám alebo prehrám neurčuje, aký som človek. A z každej jednej výhry sa chcem veľmi tešiť.
Sú nejaké zručnosti okrem tenisu, ktoré sa snažíte rozvíjať pre svoju osobnú a profesijnú budúcnosť?
Momentálne takmer všetok čas venujem tenisu a najbližším ľudom. Som rada, že mám malý okruh ľudí, na ktorých mi veľmi záleží a viem, že keď si to chcem udržať, tak aj to chce prácu a môj čas. Aj oddych je produktívny a dôležitý. Keď si oddýchnem aj hlavou, viem byť lepšia tenistka aj pozornejší človek. Veľa čítam, rada píšem kratšie texty a básničky, dúfam, že sa raz vrátim ku kresleniu. Keď už nebudem hrať tenis, určite venujem svoj čas novým pracovným aktivitám, ale práve teraz by som štúdium ani ďalšiu prácu či hobby nevedela so svojím životom skĺbiť.
Čo vám pomáha udržať si pozitívne myslenie počas zápasov?
Ide mi to ťažko. Je to moje slabšie miesto. Som introvert, nie vždy si užívam byť stredobodom pozornosti. Pomohlo mi, keď som k sebe začala byť milšia. Celkovo v živote. Sama k sebe sa správam s väčším rešpektom. Tiež sa už nenútim do niečoho, čo mi nie je prirodzené. Skôr sa rozprávam sama so sebou. Keď som v strese, priznám si to, poviem si, že to je úplne normálne, ale že som silná v ťažkých chvíľach. Nehovorím si rozkazy, ani že musím byť v každom momente pozitívna, pozriem sa na situáciu tak, ako je, a skúšam prijať to, čo cítim. Pomáha mi, keď sú tréneri a ľudia pri mne veľmi pozitívni a veľa ma chvália. Občas ma chvália a uisťujú, až kým tomu aj sama neuverím.